Občianske združenie Na záchranu bytčianskej synagógy a Kultúrne centrum synagóga usporiadalo 29. júna podujatie s názvom AHA! Synagóga (Art and Historical Arena!). Okrem výstavy historických fotografií a predmetov, divadelného predstavenia o Anne Frankovej v podobe Dramaťákov zo ZUŠ Bytča na ňom s prednáškou Židia v Bytči vystúpila Dr. Mária Weinbergerová zo štátneho archívu. Určená bola najmä pre žiakov a študentov. Po skončení sme sa s ňou pozhovárali.
Ako sa vám pracovalo na prednáške Židia v Bytči? Mladí o tejto kapitole mesta asi veľa nevedia.
Určite nevedia. Ja som už mala vyzbierané podklady dosť dávno. Robila som si výskum v našom archíve. Bohužiaľ, nemáme tu staršie zmienky ako zo začiatku 18. storočia. Vo výskume však budem pokračovať. Musím ešte spracovať najmä informácie, ktoré sú uložené v archíve v Žiline. Týka sa to najmä obdobia prvej republiky. Veľa zozbieraných informácií som poskytla aj Pavlovi Královi, ktorý ich použil v knihe Židia v Bytči.
Na prednášku boli pozvaní hlavne žiaci a študenti miestnych škôl. Je dôležité, aby sa o tejto histórii dozvedeli viac?
Určite áno. Bude ma zaujímať spätná väzba. Neviem, čo sa na hodinách dejepisu učia.
Ako početnú komunitu tvorili Židia v dejinách Bytče?
Objektívne boli veľmi významní práve od 2. polovice 19. storočia až do konca 30. rokov 20. storočia. Mali nesporne veľký význam pre rozvoj hospodárstva mesta. Všetky veľké podniky, ktoré pokračovali aj po vojne, založili židovskí podnikatelia. Založili firmu, ktorá sa volala Považský železný priemysel, neskôr KOV, a. s., z ktorej je dnešný Kinex. Židovskí podnikatelia si prenajali pivovar, ktorý patril majiteľom panstva – Popperovcom, založili viaceré píly, napr. Holzman, Schlesingerovci mali firmu na výrobu kief a štetcov, boli tu dve fabriky na zápalky, jednu z nich vlastnili židovskí podnikatelia Reich a Steiner. Samotný majiteľ panstva Leopold Popper bol najväčší židovský podnikateľ v našom kraji. Mal obrovské lesné pozemky, podporoval výstavbu mesta, bol patrónom viacerých kostolov, nielen v Bytči. Naozaj rozvoj priemyslu veľmi úzko súvisí so Židmi. Neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo bez nich. Zamestnávali obyvateľov. Áno, mali v prenájme aj krčmy, čo im slovenskí národovci veľmi vyčítali, že podporujú alkoholizmus slovenského obyvateľstva. Boli hospodárski silní.
Aké boli vzťahy medzi ľuďmi za prvej republiky? Prejavoval sa už vtedy antisemitizmus?
Antisemitizmus je latentná vlastnosť, ktorá občas prepukne. Podľa pamätníkov, s ktorými som sa rozprávala, to však bolo v podstate idylické obdobie. Neboli tu žiadne otvorené prejavy. Ani rabovačky, aké boli na dedinách, keď sa po prvej vojne vracali vojaci z frontu. Udiali sa vo Veľkom Rovnom, v Štiavniku, vo Hvozdnici, ale v Bytči nie. Práve ľudia z okolitých dedín sa presťahovali do Bytče.
Prečo boli tie rabovačky?
Ľudia sa vracali z vojny, rodiny trpeli a zdalo sa, že Židov to nijako nezasiahlo. Ale nebola to pravda. Aj židovskí vojaci narukovali na front. Nakoniec aj v synagóge je zoznam padlých členov Židovskej náboženskej obce v Bytči, ktorí padli v prvej svetovej vojne.
Takže ľudia si medzi vojnami normálne nažívali?
Áno. Boli aj v mestskej rade a zastupiteľstve. Bola tu Židovská strana. Ak boli nejaké trenice, tak medzi samotnými Židmi. Spolunažívanie bolo veľmi pokojné. Bol tu taký podiel Židov, a tak majetkovo výrazne zastúpených, že bolo normálne, aby sa podieľali na správe vecí. Židia si robili svoju spolkovú činnosť, ale podieľali sa aj na činnosti mestských spolkov, napríklad športových, hospodárskych či profesijných.
Čo sa zmenilo v období Slovenského štátu?
Propaganda je veľmi silná vec. Tridsiate roky, aj keď Československo bolo baštou demokracie, znamenali veľký útok na slobodné myslenie. Demokratické tradície ešte neboli také dlhé a politicky sa tomu nedalo zabrániť. Myslenie ľudí sa vtedy určite veľmi zmenilo.
Svedčia o tom aj nejaké archívne dokumenty?
Konkrétne záznamy nie sú. Ale keď človek číta archívne záznamy z tohto obdobia, tak naňho dýcha ten duch doby a tá atmosféra je z toho zjavná. Zákony prichádzali postupne, rovnako aj ideológia a propaganda ľuďom vymývala hlavy.
Propaganda zmôže čokoľvek? Čo keď príde nejaký ďalší šialenec a začne šíriť nenávisť voči nejakej skupine a ľudia tomu podľahnú? Nie je to desivé?
Propaganda zmôže všetko. Som o tom presvedčená. Nie je u nás v archíve toľko dokumentov z 30. rokov, ale je to evidentné napríklad z listín z 50. rokov. Bolo to zúfalé obdobie a keď človek číta dokumenty z tej doby, tak ide naňho hrôza z tej atmosféry. Som presvedčená, že keď sa dostanem k štúdiu dokumentov z konca 30. rokov, bude to obdobné. Dnešní ľudia nevideli živého Žida ani omylom. Ale antisemitizmus v mnohých napriek tomu je. Ja sa toho bojím. Robila som rozhovor s Andrejom Bánom. Keď vyšiel, dostala som korešpondenčný lístok s textom: „Takí ako vy nás tu ožobráčili.“
Prečo práve antisemitizmu? Sú to aj iné -izmy?
Pozrite sa napríklad na moslimov v Európe. Ja tomu nerozumiem, čo sa to deje. Nerozumiem, čo urobili Briti. Mali milión národností aj vierovyznaní. Pre mňa je Brexit nepochopiteľný. Pritom, keď môj otec pred vojnou emigroval, správali sa k emigrantom úžasne.
Nastala doba arizácií, deportácií. Bytča sa dosť zmenila.
Viem len z počutia, že napríklad Kohn a Kalmár patrili k najbohatším Židom. A ich majetok arizoval Ďurný. A nezachoval sa ktovie ako. Iní sa však zachovali veľmi slušne. Napríklad Balalovci alebo pán Gondžár schovávali Židov.
Kedy váš otec emigroval?
Na jar roku 1939 spolu so svojím synovcom. Rodina sa im na to zložila, aby mohli odísť.
On bol Žid?
Áno, stopercentný. Mama bola kresťanka.
Čo prežil?
Bol emigrant. Začiatky museli byť veľmi ťažké, aj keď trošku vedel po anglicky. Po maturite chodil do Prahy na VŠ obchodnú. V roku 1938 sa však musel vrátiť na Slovensko. V Británii najskôr pracoval na farme blízko Oxfordu. Potom sa dostal do internátnej školy ako vychovávateľ. Bol na zámku, ktorý lady Balfoorová poskytla židovským deťom, ktoré tam rodičia poslali. Otec vedel po nemecky. Vtedy sa vytvorila československá jednotka, do ktorej sa prihlásil. Bolo to v roku 1943. Absolvovali výcvik. Mysleli si, že ich vylodia počas operácie Overlord vo Francúzsku. Stalo sa tak však až na prelome augusta a septembra. Vylodili ich pri Dunkerku, kde boli až do konca vojny. Tam sa v pevnosti držali Nemci a s nimi bojovali až do mája 1945.
Čo robil po vojne?
Vrátil sa domov. Dohromady nikoho tu nenašiel, hoci boli veľká rodina. Mal šesť súrodencov. Prežila len jedna sestra, ktorá skončila v Terezíne, nie vo vyhladzovacom tábore. Prišla však o deti. Zomrela v roku 1955 a bola ako posledná pochovaná na židovskom cintoríne. Otec sa ešte pokúšal v Prahe dokončiť školu, ale už to nešlo. Tak sa vrátil sem a začal učiť v Brvništi. Chodil pešo z Brvnišťa na nedeľu domov. Neskôr si urobil skúšky a učil jazyky na základnej škole, SVŠ aj na Gymnáziu v Bytči. Odišiel do dôchodku, keď som ja nastúpila na gymnázium.
Neprenasledovali ho komunisti za účasť v anglickom odboji?
Nie. Bol tu v podstate zašitý. Eštebáci k nám chodili často, ale v súvislosti s príbuzenstvom, ktoré sme mali v zahraničí. Nebolo to príjemné. Určite mu skrátili život. Naložili ho v škole, vyviezli ho za Hlboké a držali ho v aute a robili naňho nátlak. Mali sme vtedy príbuzných v Izraeli, v Anglicku, vo Švajčiarsku. Stále u nás eštebáci niečo riešili.
Zostal otec verný svojej viere?
Veľmi málo o tom hovoril. Spomenul rodinu spred vojny. Jeho brat mal sódovkáreň, cez prázdniny rozvážali po dedinách malinovky. Ale o období po emigrácii už nehovoril. Dozvedela som sa to až neskôr od iných ľudí. Od otca veľmi málo. Po vojne tu už bolo veľmi málo Židov. Stretávali sa, ale nie na náboženskom základe. Išlo to tak do stratena. Smutné zistenie je, že sme sa nepoučili a v ľuďoch je stále niečo také, čo sa dokáže za určitých okolností zhmotniť ako zlo. Napríklad odmietanie migrantov utekajúcich z domu v strachu o holý život. A propaganda to vždy využíva.
Ako sa dá tomu zabrániť?
Som skeptická. S ľuďmi určitého intelektového vybavenia sa nedá diskutovať. Oni neprijímajú inú možnosť.
Asi treba pôsobiť na tých ostatných, s ktorými sa diskutovať dá.
A preto je potrebné o tom hovoriť. Aj keď si nie som istá, či toľko pertraktované povinné návštevy školských výprav v Seredi a Osvienčime nie sú skôr kontraproduktívne.
Prečo?
Či to nie je príliš a nebude to mať iný efekt. Neviem odhadnúť, ako to môže pôsobiť na 15-ročných ľudí. Ale obávam sa, či je správne, aby tam chodili nasilu všetci bez prípravy a teórie. Ja by som skôr uprednostnila výučbu v škole. Aby im to učiteľ vedel podať a vysvetliť.
Ste vyštudovaná archivárka?
Áno, vyštudovala som archívnictvo na VŠ v Bratislave. Dejepis ma vždy bavil a otec ma k nemu asi nenápadne smeroval. Moja robota ma ešte stále baví.
Ste od školy v bytčianskom archíve?
Nie. Hneď pre mňa nebolo miesto. Štyri roky som robila v Kremnici. Potom otec zomrel, vrátila som sa domov a rok a pol som robila v knižnici VŠDS. Od roku 1986 som v archíve.
Podujatie AHA! Synagóga: Židia v Bytči z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Finančné prostriedky na zakúpenie materiálneho vybavenia poskytla Nadácia Kia Motors Slovakia. Podujatie sa uskutočnilo s podporou Žilinského samosprávneho kraja.
Rozhovor bol uverejnený 11. 7. 2017 v regionálnom týždenníku
