Synagóga v Bytči patrí, popri komplexe objektov renesančného zámku a farského kostola Všetkých svätých na námestí, medzi najhodnotnejšie historické pamiatky tohto regiónu. Vznik a existencia synagógy úzko súvisela s veľkým počtom židovského obyvateľstva, ktoré v Bytči žilo najmä na konci 18. a začiatkom 19. storočia a aktívne sa podieľalo na hospodárskom i kultúrno-spoločenskom živote mesta. Murovaná stavba synagógy stála v Bytči už v roku 1801, ale jej súčasná podoba v neorománskom slohu je výsledkom stavebných aktivít Židovskej náboženskej obce na konci 19. a začiatku 20. storočia.
Prítomnosť židovskej komunity v Bytči je doložená v súpise obyvateľov Trenčianskej stolice z roku 1725. Počet židovského obyvateľstva v Bytči, podobne ako v iných regiónoch, vzrástol na konci 18. storočia po vydaní tolerančného patentu v roku 1781. Odvtedy židia figurujú najčastejšie ako prenájomcovia panských regálnych práv a vo svojich rukách mali predovšetkým obchod. Už v roku 1774 si Židovská náboženská obec v Bytči prenajala od panstva dom, v ktorom zriadila školu, súčasne slúžiacu ako modlitebňa. Potom v roku 1795 uzavreli s panstvom dohodu o výstavbe kúpeľa pri potoku Petrovička a v roku 1816 vyčlenilo panstvo časť svojich pozemkov na nový cintorín v lokalite Záhumnie. Život obce v priebehu 19. storočia ovplyvňoval spor medzi ortodoxnými a neologickými prúdmi, ktorý na Kongrese uhorských židov v Budapešti v roku 1868 dospel k ich rozštiepeniu. Obce, ktoré sa nepridali ani k jednému z týchto prúdov, zostali v stave pred Kongresom nazývanom „Status quo ante“. Tieto obce, ku ktorým sa hlásila aj Bytča, sa napokon v roku 1926 zjednotili s neologickou náboženskou obcou pod menom „Ješurun“.
Prvá synagóga v Bytči, postavená medzi zámkom a pivovarom, sa spomína v roku 1801, kedy sa uvádzajú aj poplatky za cintorín, kúpeľ a košérovanie. Na základe rozhodnutia partikulárnej kongregácie Trenčianskej stolice z roku 1822, mohli túto synagógu navštevovať aj židia z Hliníka a Kotešovej. Pôvodne bola len modlitebňou, neskôr v roku 1886 sa stala synagógou. Židovskej komunite zrejme slúžila až do záveru 19. storočia, kedy ju nahradila súčasná stavba synagógy postavená na jej mieste a dokončená v roku 1907 za finančnej podpory Popperovcov, židovských majiteľov panstva. Do roku 1918 mala Bytča vlastných rabínov, ale neskôr patrila obec pod rabína v Trenčíne. Hlavným rabínom židovskej obce v Bytči bol do roku 1866 Jaakob Valljer Grossmann a ďalší pôsobili v Predmieri a Hliníku. Bohoslužby viedli kantori, z ktorých sa ako poslední spomínajú Stern, Heilbraun a Mendelsohn. Zaznamenané štatistiky o Židovskej náboženskej obci v Bytči a jej okolí zo začiatku 20. storočia hovoria takmer o 20 % z celkovej populácie mesta. Dôsledkom holokaustu obec zanikla, aj keď v povojnovom období žil v meste ešte malý počet židovských obyvateľov.
Budovanie novej synagógy podnietil predovšetkým rastúci počet členov Židovskej náboženskej obce, ktorým už zrejme stará budova nestačila. Z načrtnutého vývoja vyplýva, že počiatky stavby novej synagógy siahajú ešte do konca 19. storočia. Hlavnú zásluhu na vzniku synagógy a jej ďalšej existencii má rodina Popperovcov, ktorá sa významnou mierou podpísala na rozvoji všetkých inštitúcií Židovskej náboženskej obce, ale aj na hospodárskom rozvoji celého regiónu.
Popperovci boli spoločensky najvýznamnejšou rodinou v Bytči a patrili k najmajetnejším rodinám v rámci celej monarchie, ktorí sa k veľkému majetku dostali prostredníctvom obchodu s drevom. Počiatky ich pôsobenia v tomto regióne siahajú do druhej polovice 19. storočia. Vtedy už viac ako dve storočia patril bytčiansky majetok šľachtickej rodine Esterháziovcov, ale po revolučných udalostiach v roku 1848 a zrušení poddanstva, posledný feudálny vlastník bytčianskeho veľkostatku, Pavol Anton III. Esterházi svoj majetok v roku 1861 najskôr prenajal a potom v roku 1868 definitívne odpredal spolu so zámkom a pivovarom židovskému podnikateľovi Leopoldovi Popperovi.
Barón Leopold Popper de Podhragy (1821–1886) bol v roku 1882 ako jeden z prvých židovských obchodníkov a podnikateľov povýšený do šľachtického stavu. Stal sa komturom Rádu železnej koruny a bol vyznamenaný Zlatým krížom za zásluhy. Za jeho vlastníctva sa Bytča stala strediskom obchodu s drevom a neskôr priemyselným centrom celej oblasti. Po získaní majetku v roku 1868 sa v rámci jeho prvých aktivít spomína zriadenie prvej parnej píly a stavba novej budovy židovskej školy v Bytči. Jeho syn a dedič Armín Popper (1860–1924) bol poslancom uhorského parlamentu za mesto Čadca, po ňom sa dedičom popperovských majetkov stal Lothar Popper (1887–1963), ktorý počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vysoký dôstojník rakúsko-uhorskej armády vo Viedni. Neskôr figuroval ako posledný majiteľ zámku v Bytči, kde počas druhej svetovej vojny býval. Časť jeho majetku v roku 1941 zdedil syn Viliam Popper, ktorý však emigroval do Švajčiarska, kde zomrel bez potomkov.
Popperovci boli najväčšími majiteľmi pôdy v Bytči, kde okrem ornej pôdy, lesov a pastvín vlastnili pivovar, pílu, hotel a postavili tzv. Nový zámok, kde bývali. Okrem toho im patrilo Považské Podhradie, panstvo Strečno s hradom, zámok vo Viedni a taktiež veľké množstvo pôdy a lesov v Poľsku i Maďarsku. Okrem toho, že podporovali židovské náboženské obce a darovali pozemok na synagógu a cintorín v Bytči, boli aj patrónmi katolíckych kostolov na svojich panstvách.
Druhá svetová vojna priniesla okrem vyvraždenia židovskej komunity v Bytči aj vyplienenie jej synagógy. Okrem schátralej stavby sa zachovala len pôvodná opona, ktorá je vystavená v expozícií judaík v Malej synagóge v Žiline. Dve Tóry z Bytče, ktoré prežili druhú svetovú vojnu, odviezol miestny židovský továrnik Ernest Horn na Nový Zéland, kde emigroval aj so svojou rodinou. Počas vojny slúžila synagóga ako skladový priestor a podobne aj počas socializmu napríklad ako sklad nábytku, hnojiva, alebo stajne pre kone, čo sa značne podpísalo pod jej žalostný stav.
Od roku 2002 do roku 2016 bolo majiteľom synagógy občianske združenie Biblické centrum. Počas tohto obdobia združenie naštartovalo proces rekonštrukcie národnej kultúrnej pamiatky. Po víchrici, ktorá v roku 2007 zničila strachu sa mu z grantu Ministerstva kultúry podarilo vybudovať úplne novú. To bol prvý predpoklad na to, aby sa synagógu podarilo zachrániť. Budovu odvodnili a odizolovali. Zabezpečili tiež reštaurátorský prieskum a dali vypracovať projekt jej rekonštrukcie. Bohužiaľ od roku 2010 rekonštrukciu zastavil súdny spor s majiteľom pozemku. Ten sa pokúsi urovnať a opätovne naštartovať rekonštrukčné práce občianske združenie Na záchranu bytčianskej synagógy, ktoré sa v roku 2016 stáva jej majiteľom.
Mgr. Jaroslav Malečka
Synagógu v Bytči, pochádzajúcu z prelomu 19. a 20. storočia, po výtvarnej stránke zaraďujeme medzi stavby s vplyvom historizujúcich slohov, z ktorých architekti v našom prostredí čerpali až do začiatku 20. storočia. Archívne pramene a odborná literatúra k pôvodu tejto stavby uvádza dva rozdielne letopočty, a to v pomerne širokom rozpätí rokov 1886 až 1907. K tejto otázke sa domnievame, že prvý letopočet sa môže skôr vzťahovať k začiatku stavby, získaním pozemku, alebo prípravným aktivitám v súvislosti s jej výstavbou, zatiaľ čo druhý letopočet môže znamenať jej definitívne dokončenie, prípadne zariadenie interiéru. S istotou vieme doložiť, že už okolo roku 1900 mala synagóga dnešnú podobu, ako nám to prezrádza dobová pohľadnica z uvedeného obdobia, na ktorej je zobrazený exteriér kompletne dokončenej stavby aj s vonkajším oplotením.
Napriek tomu, že iniciátori stavby synagógy sú známi, meno jej projektanta alebo staviteľa sa doposiaľ v neúplných archívnych materiáloch, ani v odbornej literatúre nepodarilo zistiť. S istotou vieme iba to, že liatinové konštrukcie a použité stavebné prvky z kovu sú podľa zachovaných výrobných značiek produktom známej rakúskej firmy Waagner. Značka výrobcu liatinových oporných stĺpov empory, ktoré nesú nápis WAAGNER WIEN nám nepriamo prezrádza aj datovanie, nakoľko vieme, že uvedenú značku firma používala len do konca 19. storočia a od začiatku 20. storočia už používala značenie v podobe R. Ph. Waagner Vienne.
História firmy siaha do roku 1854, kedy sa so železiarskou výrobou a obchodovaním vo Viedni zaregistroval Rudolf Philipp Waagner. V roku 1900, už ako akciová spoločnosť pod menom R. Ph. Waagner, kupuje Brûckenund Kesselwerk Graz a v roku 1905 sa zlučuje so zámočníckou dielňou Antona Biro a Alberta Mild & Co do jednej akciovej spoločnosti s ďalšími akcionármi z J & A Kurz, ktorá sa stala základom pre veľkú rakúsku spoločnosť fungujúcu pod názvom Waagner-Biro od roku 1924 až dodnes.
Od začiatku 20. storočia firma realizovala významné zákazky nielen v Rakúsku, ale aj do celého sveta, napríklad konštrukcie javiskovej techniky vo Viedenskej štátnej opere v roku 1906, alebo rad mostných konštrukcií vo Viedni v období medzi rokmi 1910-1932, ktorými boli napríklad Schwedenbrûcke, Florintsdorfer Brûcke, Friedensbrûcke, Augartenbrûcke, alebo povojnové rekonštrukcie striech Viedenskej štátnej opery v roku 1946 a nového krovu viedenskej katedrály Sv. Štefana v roku 1948. Z novších realizácií sú známe práce na budove opery v Sydney z roku 1960, zastrešenie olympijského štadióna v Mníchove z roku 1969, zastrešenie štadióna vo viedenskom Prátri z roku 1985, alebo získanie európskych oceliarskych ocenení za renováciu Palmária v Schõnbrunne v roku 1991, nové kupoly budovy Spolkového snemu v Berlíne z roku 1999, či zastrešenie veľkej dvorany kráľovnej Alžbety II. pre Britské múzeum v Londýne z roku 2003.
Použitie liatinových konštrukcií a prvkov na stavbe synagógy v Bytči vzhľadom na ich označenie siahajúce pred rok 1900, nám dokladá staršiu produkciu firmy, ktorá v pozmenenej štruktúre existuje dodnes a v neposlednej miere nám naznačuje aj provenienciu možného dodávateľa, alebo projektanta celej stavby.
K otázke autorstva samotného projektu stavby dodnes neexistujú žiadne priame doklady, preto sa pokladá za dielo neznámeho architekta. Keď však vychádzame z analógií a vývoja architektúry obdobia historizmu v rámci širšieho územia, možno stavbu synagógy zaradiť aspoň do určitého autorského okruhu. Ak berieme do úvahy otázku vplyvov umeleckých centier na tvorbu v regiónoch, architektonická skladba a charakter stavby nám prezrádza predovšetkým inšpiráciu stavbou neorománskej synagógy v Miškolci, postavenou v rokoch 1856-1862 architektom a návrhárom Ludwigom Fõrsterom. Podobným spôsobom sa na našom území napríklad inšpiroval aj projektant Juraj Lukáč pri navrhovaní stavby synagógy v Ružomberku z rokov 1879 - 1880, kde je použitý systém členenia fasád s transeptom na priečelí a uplatnením štítového zakončenia veže s radom slepých arkád, prípadne konzol pod rímsami, ktoré sú štylizovanou podobou románskeho tvaroslovia.
Významný architekt Ludwig Christian Friedrich von Fõrster (1791–1863) študoval v Mníchove a neskôr vo Viedni, kde od roku 1839 pracoval ako slobodný architekt v ateliéri spoločne s Ottom Wagnerom a inými umelcami, medzi ktorými bol v rokoch 1846–1852 aj architekt Theophil Edvard von Hansen (1813–1891). Ich spoločným dielom je napríklad palác pre Franza Kleina postavený v Brne v rokoch 1847–1848, alebo budova Vojenského historického múzea vo Viedni z rokov 1850–1856, predstavujúce výnimočné architektonické kvality. V období rokov 1843–1846 pôsobil Ludwig Fõrster ako profesor staviteľstva na viedenskej Akadémii, kde svojou tvorbou ovplyvnil rad svojich žiakov a neskorších spolupracovníkov. So svojim asistentom Ignazom Wechselmannom navrhol napríklad veľkú synagógu na Dohányho ulici v Budapešti z rokov 1854–1859, ktorá spolu so synagógou v Leopoldstadte z roku 1858 a synagógou v Miškolci z rokov 1856–1862, patrí k jeho najvýznamnejším prácam. Významným projektom z uvedeného autorského okruhu je nepochybne aj samostatný Hansenov návrh nového evanjelického kostola v Kežmarku postaveného v rokoch 1872–1880 (dokončený 1894), ktorý nesie neorománske a orientálne prvky objavujúce sa potom na mnohých sakrálnych i civilných objektoch nášho regiónu.
Načrtnuté súvislosti a predpokladané inšpiračné zdroje pochádzajúce z Viedne, by bolo zaujímavé overiť hlbším archívnym a architektonicko-historickým výskumom.
Mgr. Jaroslav Malečka
Exteriér synagógy je charakterizovaný pozdĺžnym blokom hlavnej siene a užším transeptom s vežou nad krížením, ktorý tvorí vstupné priečelie s rozdielnou výškovou úrovňou jednotlivých hmôt. Pomerne hustá mestská zástavba nedovoľovala osadiť synagógu predpísaným spôsobom, t.j. tak aby jej svätyňa bola orientovaná na východ k Jeruzalemu. Stavba je svojou pozdĺžnou osou orientovaná rovnobežne s komunikáciou a tokom riečky, pričom jej čelná fasáda smeruje na sever a svätyňa na juh. Parcelu, na ktorej stojí, ohraničuje čiastočne murovaný plot s kovovým zábradlím, ktorý pochádza z čias jej výstavby.
Priečny blok stavby tvoriaci vstupné priečelie s tromi samostatnými portálmi, slúži v prízemí ako predsieň spolu s ďalšími priestormi na poschodí. Pozdĺžna hlavná sieň krytá sedlovou strechou má polygonálny záver svätyne, ktorej šírka je menších rozmerov ako hlavný zhromažďovací priestor. Trojosovému priečeliu dominuje mierne predstupujúca veža so štítovým zakončením a štvoricou vežičiek na nárožiach, ktoré sú zastrešené helmicovými kupolami a ukončené šesťcípimi hviezdami na hrotoch. Nízka nadstavba veže je po bokoch členená združenými trojosovými oknami s polkruhovým zakončením, ktoré majú po okrajoch slepé polia. Čelná fasáda objektu je bohato členená plasticky stvárnenými detailami s výrazom neorománskej architektúry.
Portál hlavného vstupu má plastické orámovanie ukončené polkruhovým oblúkom s rastlinným a geometrickým vlysom v tvare zuborezu, po stranách ho ohraničujú mierne predsunuté stĺpy kruhového prierezu so štvorhrannou románskou hlavicou. Nad vstupnou drevenou bránou s bohatou rezbou je osadený vitrážový svetlík a nad ním kruhové okno s hviezdicovitým členením, situované v prevýšenom polkruhovom tympanóne. Oblúk je po obvode lemovaný profilovaným ostením a plochou bosážou naznačenou v omietke nad hornou tretinou oblúka. Centrálnu časť priečelia ukončuje trojuholníkový štít so slepým arkádovým vlysom v podobe románskych stĺpov na odstupňovanej základni podopretej konzolami a s reliéfnymi rozetami pod rímsou. Na vrchole štítu boli pôvodne situované kamenné dosky Desatora s textami v hebrejčine (v súčasnosti len poškodené fragmenty) a celú výzdobu centrálnej časti priečelia dopĺňa hebrejský nápis, ktorý predstavuje verš žalmu vzťahujúceho sa k Domu modlitby.
Vedľajšie portály situované po stranách hlavného vstupu sú menších rozmerov, ukončené polkruhovými oblúkmi so šesťcípymi hviezdami v tympanónoch a odstupňovanými rímsami v hornej časti. Portály po stranách lemujú pilastre s plochými hlavicami a nad nimi sú situované polkruhovo ukončené okná.
Postranné krídla priečelia sú horizontálne ukončené profilovanými rímsami s radom konzol v spodnej časti. Podobné členenie majú i fasády hlavnej lode, kde sa na každej strane nachádza trojica okien ukončených polkruhovým oblúkom, naviac však majú v spodnej časti situované dvojice menších združených okien osvetľujúcich spodnú časť hlavnej sály. Veľké okná s kružbovou výplňou vo vrchole majú čiastočne zachovanú vitráž a ich konštrukcie sú drevené s jednoduchým profilovaním. Bočné okná predsiene a okná polygonálneho záveru majú pod parapetmi umiestnené plastické hviezdicové motívy, zadný vstup do svätyne bol dodatočne zamurovaný. Všetky nárožia a medziokenné priestory fasády sú plasticky členené lizénami a plochými pilastrami. Okolo celej stavby obieha mierne predstupujúci kamenný sokel a zalamovaná podokenná rímsa s dvojitým oblúkovým profilom.
Interiér synagógy je riešený ako halový priestor s rovným stropom, so ženskými emporami po stranách a nad predsieňou. Hneď po vstupe do synagógy sú umiestnené dve pamätné tabule: Sprava na pamiatku baróna Leopolda Poppera v maďarskom a nemeckom jazyku, zľava pre padlých mužov Židovskej náboženskej obce počas prvej svetovej vojny so slovenským a hebrejským textom s menami.
Z predsiene sa vstupuje do priestrannej mužskej sály s drevenými postrannými emporami pre ženy, ktoré sú podopreté štyrmi liatinovými stĺpmi. Ich hranaté, profilované drieky sú doplnené bohato zdobenými hlavicami a konzolami, odstupňované pätky sú na nízkych hranolových sokloch značené výrobcom: WAAGNER WIEN plastickým písmom na odliatku. Empora nad predsieňou je naviac podopretá ešte štvoricou štíhlych liatinových stĺpov kruhového prierezu, ktoré majú jednoduchšie kubusové hlavice. Ženské empory a poschodia nad vstupnou časťou pôvodne slúžiace ako študovňa a knižnica, sú priamo z bočných portálov sprístupnené kamenným trojramenným schodiskom, ktoré má liatinové zábradlie s dreveným madlom a mrežami dekorovanými motívom prútov a ľalií. Na vrchné poschodie veže vedie úzke celokovové točité schodisko umiestnené v rohu miestnosti, s jednoduchým zábradlím vyhotoveným z rovných tyčí. Empory hlavnej sály majú plasticky zdobený parapet s motívom slepých arkád a drevenú odstupňovanú podlahu z dôvodu lepšieho vizuálneho vnímania obradov.
Priestor hlavnej sály má rovný kazetový strop s pomerne zachovanou ornamentálnou výzdobou, v ktorej prevláda maľovaný rastlinný a geometrický motív v modrej, zelenej a červeno-hnedej farebnosti, doplnený zlátenými prvkami. Podobný charakter výzdoby majú aj znížené drevené stropy nad bočnými emporami a plochý strop v študovni nad vstupom realizovaný na omietku. Na stenách hlavného zhromažďovacieho priestoru je použité lineárne kvádrovanie, ktoré je miestami čitateľné, hoci bolo v minulosti pretreté bielym náterom. Klenba predsiene, zaklenutá krížovou klenbou ohraničenou klenbovými pásmi s pruskými klenbami po stranách, je zdobená rastlinným ornamentom. Polygonálny záver so zvýšeným pódiom ukončuje rebrová klenba zdobená modrou oblohou so zlatými hviezdami a steny svätyne sú zdobené šablónovým ornamentom s rastlinnými prvkami.
V strednom prechode hlavnej sály, v predsieni a čiastočne aj na vyvýšenej časti polygonálneho záveru sa zachovala pôvodná dekoračná keramická dlažba. Po stranách hlavného zhromažďovacieho priestoru a pod galériami je podlaha prekrytá dreveným pódiom, na ktorom boli umiestnené lavice. Podlaha v mieste kde stálo rečnisko pôvodne ohradené mrežou, je zvýšená o tri stupne so schodami z dvoch strán a v priestore samotného svätostánku o ďalšie štyri stupne. V zadnej časti polygonálneho záveru je situované užšie dvojramenné schodisko vedúce nadol k zamurovanému zadnému portálu, ktorým bol pôvodne sprístupnený priestor svätyne z vonkajšej strany. Kompletné zariadenie synagógy vrátane svätostánku bolo v minulosti zdevastované a odstránené, takže účel a zariadenie jednotlivých častí interiéru možno dnes vydedukovať len na základe analógií a porovnania s podobným typom tradičných židovských stavieb, ktoré sa dodnes zachovali.
Stavba synagógy v Bytči predstavuje kvalitnú neorománsku architektúru z prelomu 19. a 20. storočia, kde dominuje bohatá plastická výzdoba fasád a pôvodná výmaľba vnútorných priestorov. Hoci sa v interiéri nezachoval mobiliár a stavba je značne poškodená, jej výraz je autentický a intaktne zachovaný. Táto ojedinelá stavba svojho druhu odzrkadľuje bohatý náboženský, kultúrny i spoločenský život židovskej komunity v meste a jeho blízkom okolí, zároveň však patrí medzi významné objekty v rámci celého nášho územia.
K ďalším najstarším židovským pamiatkam patria cintoríny. Na južnom okraji mesta Bytča sa nachádzal židovský cintorín, ktorý bol počas bývalého režimu zničený. Na jeho mieste sa v súčasnosti nachádza pamätník s nápisom v slovenčine, angličtine a hebrejčine. Ďalšou pamiatkou židovskej Bytče je cintorín v Hliníku nad Váhom (od roku 1946 časť mesta Bytče). Cintorín však za posledného pol storočia značne schátral, preto sa v roku 2006 začala jeho rekonštrukcia, do ktorej bola zahrnutá aj prvá fáza opravy neoklasicistickej hrobky rodiny Popperovcov. Žiaľ, koncom nasledujúceho roku bol cintorín opätovne terčom vandalského útoku, preto rekonštrukcia cintorína má pokračovať v budúcnosti.
Mgr. Jaroslav Malečka
Synagóga („bejt ha-kneset“ - dom zhromaždenia, alebo „bejt tefila“ - dom modlitby) je židovská modlitebňa slúžiaca okrem miesta pre bohoslužobné stretnutia, aj ako miesto náboženského štúdia. Bohoslužby sa konajú v hlavnej mužskej sále, ale komplex synagógy dnes často zahrňuje aj ďalšie zariadenia slúžiace židovskej obci. Súčasťou synagógy niekedy býva byt rabína alebo „šámesa“ (správcu objektu), prípadne jej miestnosti plnia funkciu študovne. Ako samostatná stavba, alebo ako súčasť synagógy sa staval „mikve“ (rituálny kúpeľ).
Inštitúcia synagógy vznikla v Babylonskom zajatí po zborení prvého jeruzalemského chrámu. V dobe druhého chrámu už synagógy predstavovali náboženské i spoločenské centrá života obce. Význam synagóg výrazne stúpol po zborení druhého chrámu v roku 70, kedy slúžili ako „bejt tefila“ (modlitebne), „bejt midraš“ (školy), alebo ako „bejt kneset“ (dejisko verejných jednaní). V neskoršom vývoji prevážila modlitebná funkcia synagógy, zatiaľ čo ostatné funkcie prevzali zvláštne budovy (škola a židovská radnica).
Synagógy vychádzajú konštrukčne z blízkovýchodných chrámov, hoci tu neplatí žiaden záväzný vzor. V ortodoxných synagógach je ženám tradične vyhradený „ezrat hašim“ (oddelený priestor za stenou hlavnej sály, či galérie na poschodí), ale mnohé reformné synagógy sa vnútorným usporiadaním približujú kresťanským chrámom. Výzdoba sa spravidla obmedzuje na ornamentálne maľby, mozaiky, závesy alebo vitráže. Obľúbeným prvkom boli tabule zobrazujúce „Aseret hadiberot“ (Desatoro), umiestňované vo vrchole štítu čelnej fasády. Zobrazenie ľudí, najmä v podobe sochárskej výzdoby, sa v synagógach nevyskytuje, pretože by mohli byť vykladané ako modloslužba.
Synagóga je podľa starej tradície orientovaná na východ, respektíve smerom k Izraelu, Chrámovej hore a k Jeruzalemu. Jej podlaha býva často pod úrovňou okolitého terénu, alebo aspoň miesto pre „chazana” (kantora, ktorý vedie modlitbu), je pod úrovňou podlahy v duchu naplnenia Žalmu 130,1 („Z hlbín bezodných Ťa volám, Hospodin“).
Na východnej stene je „ aron na-Kodeš” (svätostánok), kde sú uložené zvitky Tóry, ktoré má synagóga k dispozícii. Pôvodne platilo pravidlo, že svätostánok musel byť postavený výlučne z prírodných materiálov, teda z dreva alebo kameňa a zároveň sa vo vnútri nesmelo nachádzať nič, čo by bolo zo železa či ocele. Toto pravidlo sa však nie vždy dodržiavalo. Súčasťou synagógy býva aj „geniza“ (priestor na prvom podlaží), kde sa ukladajú zvyšky tóry a iné liturgické predmety, ktoré židovské náboženstvo prikazuje uložiť až do ich prirodzeného zániku, prípadne pochovania na cintoríne. Ďalším z predpísaných priestorov je „puliš“ (predsieň), ktorou sa vchádza ku svätyni, prípadne aj na schodisko vedúce ku galériám na poschodí.
Podľa tradičného usporiadania interiéru býva uprostred hlavnej sály synagógy vyvýšené miesto, ktoré sa nazýva „bima” alebo „almemor“ (pódium). Na tomto pódiu je „šulchan“ (čítací pult), ktorý používa chazan k čítaniu modlitieb a k čítaniu z Tóry. V reformných synagógach postavených na prelome 19. a 20. storočia je pódium často súčasťou vyvýšenej plošiny pri svätostánku, kde je na čítanie zabudovaný pultík nazývaný „amud“.
Zvitky Tóry sú teda uchovávané vo svätostánku, ktorý je pripomienkou Archy zmluvy, ktorá bývala uložená vo svätyni Jeruzalemského chrámu. Býva zakrytý „parochetom“ (oponou), ktorá symbolizuje chrámovú oponu oddeľujúcu vnútornú svätyňu od veľkej chrámovej svätyne. V synagóge býva tiež umiestnené „ner tamid“ (večné svetlo), symbolizujúce nepretržite horiacu „menoru“ (sedemramenný svietnik) z jeruzalemského chrámu a neustálu prítomnosť Božiu.
Mgr. Jaroslav Malečka
V súčasnosti je na Slovensku vyše sto synagóg a modlitební. Niektoré z nich sú zrekonštruované a slúžia kultúrnym účelom, ale väčšinu zbúrali počas druhej svetovej vojny, prípadne ich zničili počas totalitného režimu v rámci realizácie megalomanských urbanistických projektov, alebo ako výsledok cieleného odstraňovania posledných zvyškov niekdajšej židovskej prítomnosti v mestách (napr. Bratislava - Rybné námestie, Galanta, Michalovce, Humenné, Vranov nad Topľou, Hlohovec, Nové Mesto nad Váhom).
Mnohé synagógy adaptovali ich noví majitelia na iné účely a pôvodný charakter budovy sa časom vytratil (napr. Huncovce, Krupina, Studienka, Skalica, Spišská Belá), iné stoja dnes schátrané a čelia bezprostrednému zániku (napr. Šaštín-Stráže, Príbeník, Veľká Ida, Stupava).
Hodnotné zoskupenie starších židovských pamiatok uchováva mesto Košice. Táto oblasť bola pred holokaustom centrom niekoľkých paralelne fungujúcich židovských komunít, ktoré reprezentovali široké spektrum židovských náboženských prúdov. Objekty niekdajšej chasidskej, ortodoxnej a neologickej kongregácie sa zachovali dodnes, niektoré aj s pôvodným inventárom. Medzi cenné staršie stavby patrí aj baroková synagóga vo Svätom Jure pri Bratislave.
Zachované synagogálne objekty na Slovensku pochádzajú najmä z 19. storočia, alebo prvej polovice 20. storočia, klasicistické synagógy v Huncovciach, Ľuboticiach, Šaštíne-Strážach, Liptovskom Mikuláši, alebo posledné dve deväťklenbové synagógy zachované v Stupave a Bardejove. Módny maurský štýl, často kombinujúci orientálne prvky s neorománskym tvaroslovím pretrvávajúcim popri secesii až do začiatku 20. storočia, reprezentujú synagógy v Šuranoch, Vrbovom, Šamoríne, Bánovciach nad Bebravou, Malackách (architekt Wilhelm Stiassny), Trnave (architekt Jakob Gartner), Ružomberku (projektant Juraj Lukáč), alebo Prešove (firma Kollacsek a Wirth). Popredný architekt secesných synagóg, Leopold Baumhorn, navrhol synagógy v Nitre a Lučenci a renovoval synagógu v Liptovskom Mikuláši. Hodnotná secesná synagóga stojí tiež v Trenčíne (architekt Richard Scheibner, stavitelia Béla Niegreisz, Albert Fuchs).
Medzi novšie stavby patria synagógy v Bratislave (architekt Artur Szalatnai-Slatinský), Košiciach (architekt Lajos Kozma) a Žiline (architekt Peter Behrens), postavené v medzivojnovom období.
Mgr. Jaroslav Malečka